Anonymom na KV
Zuzana Koubová
Váš najnovší anonymný príspevok “Jak si JV nevidí do úst” na KV opäť nesklamal.
Ako už býva na KV zvykom, názov príspevku sedí na samotných prispievateľov.
V úvode nás poučíte, že Jiří Vacek, proti ktorému na KV neúnavne brojíte, si údajne “nevidí do úst”.
Potom si zoberiete dva spolu nesúvisiace články od JV, v tomto prípade prvý zo stránok Jiřího Vacka “Nový rok 2011”, a druhý z knihy JV “Rady na cestu” z kapitoly “Velké duchovní nepravdy”, str.231-237.
Vo vybraných článkoch si nájdete pár rovnakých alebo podobných slov, okolo ktorých si vystrihnete najbližšie sa nachádzajúce odstavce, dosadíte ich do svojej rovnice, a chcete od nás, aby sme sa spolu s Vami rozčuľovali nad tým, že rovnica nesedí a že za to môže zase ten Váš večný vinník JV. To, že každý článok pojednáva o úplne inom predmete, a že stavať na roveň dva spolu nesúvisiace úryvky vytrhnuté z kontextu je nezmysel, snáď ani nie je treba dodávať.
S takýmito logickými postupmi by ste, milí Anonymovia z KV, neuspeli ani na základnej škole, kde sa rovnice vyučujú. Napríklad vo Vašej sérii “Poučné opakování-z díla JV”, robíte presne to isté, akurát, že tu sa už ani neobťažujete celými odstavcami, ale stačí Vám do Vašich “rovničiek” kľudne aj jedna veta. Nakoľko tento istý spôsob uplatňujete aj pri tvorbe Vašich ďalších príspevkov, sa nedá povedať, že by vo Vašom prípade bolo opakovanie poučným, ale skôr naopak, stáva sa blbým zvykom.
A to ešte beriem do úvahy len logickú stránku veci. K tomu, aby Vaše príspevky dávali zmysel a boli pravdivé, ešte chýba očista mysli, dobrá znalosť náuky, a rozvíjanie Duchom osvietenej mysli-buddhi, bez ktorej je správne rozlišovanie nemožné. Predpokladám, že ak je niekto úprimným a poctivým hľadačom Pravdy, tak ho nemáte šancu nachytať a vidí za Vašimi snahami to, čo tam naozaj je - Vašu nevedomosť a zlé úmysly, a nie to, o čom sa nás snažíte takto chabo presviedčať.
Tento Váš koníček ( nenapadá ma, ako lepšie by sa dalo nazvať niečo takéto, čo predvádzate na KV a čo zaberá toľko síl a času) by na prvý pohľad mohol vyzerať, že je to len taká neškodná slovná prestrelka medzi dvoma stranami, v ktorej o nič vážneho nejde. Ale ak sa niekomu podarí nazrieť hlbšie pod “pokličku”, tak zistí, že je to veľký omyl, a že je to až príliš vysoká hra, ktorá má pevné pravidlá a v ktorej nám ide doslova o všetko. Nakoľko sme v nebožskej úrovni, kde to nie je všeobecne známe, a skoro každý, keďže žije v egu to vidí presne naopak, jediný, kto nám može posvietiť na cestu za Pravdou a slobodou je Duchovný Majster. A to práve svetlom Ducha, a nie ako Vy, bezduchou literou, vytrhnutou z kontextu a navyše v takom hulvátskom podaní.
Dohadovať sa o tom, kto je a kto nie je Majster, pokiaľ Vám ide v prípade JV o to, nie je vôbec potrebné. Každý, kto správne usiluje sa o tom sám vlastnou praxou a skúsenosťami presvedčí . A komu sa usilovať nechce, alebo si myslí, že sám vie všetko najlepšie, tak tomu nepomože ani tisíc Majstrov. A keď navyše pod vplyvom vlastnej nevedomosti na Majstra útočí a odradzuje od neho aj ostatných, tak je to opať jedine jeho vlastná nevedomosť, ktorá ho môže utvrdzovať napríklad aj v tom, že to zostane bez akýchkoľvek následkov. To, že neznalosť zákona neospravedlňuje, platí plne aj na duchovnom poli. Ego sa nikdy nemože rovnať Bohu. Stačí sa pozrieť na stále častejšie prírodné katastrofy, akí bezmocní sú ľudia v takýchto prípadoch. Tam každá bohorovnosť končí, a to sú postihnutia len na hmotnej úrovni. Tie ostatné môžu byť aj oveľa horšie, než si dokážeme predstaviť a myslieť si, že nás sa to netýka, je absurdné.
A čo sa týka Vašej najnovšej “rovnice”:
Na jednej strane máte odstavec:
„Divím se, že ani nikdo z přátel, ač to samozřejmě není jejich povinnost, se údržby schodů neujal. Všichni přitom věděli, jak obtížné pro mé staré tělo jsou. Opět ta láska k bližním nějak zaspala. Každý o ní mluví, vzdychá a básní, ale vzít koště a škrabku do ruky a tak pomoci bližním – to přece není láska.“
( “Nový rok 2011” )
x
A na druhej:
„Nevěřte učitelům, kteří soucit s trpícími a pomoc jim prohlašují za naši nejpřednější povinnost. Není pravda, že trpí nespravedlivě a že jsme povinni tuto nespravedlnost napravovat. Pravda je přesně opačná: utrpení každé bytosti je dáno její vlastní karmou… Rozhodně není naší povinností vzdát se vlastního oprávněného prospěchu ve jménu pomoci druhým .“(Jiří Vacek - Rady na cestu, str. 236 - 237)
Na vysvetlenie prvého ani nie je potrebné rozoberať vzťah Majster a žiak, ktorý Vám mimochodom tiež veľmi nevonia. Už len čisto z hľadiska medziľudských vzťahov je pomoc starším celkom bežná vec. V tomto konkrétnom prípade, keď ľudia prídu na seminár, na ktorom JV obetuje svoj čas, sily a zdravie na to, aby im duchovne pomohol, a on na šmyklavých schodoch spadne a zraní si ruku, je celkom namieste sa postarať o to, aby sa tak už viac krát nestalo. Navyše, keď správca areálu, ktorý je za to zodpovedný, sa sám o nápravu nepostará. Chodí tam dosť ľudí mladších od pana Vacka aj o pol storočia, ktorým by to nemalo robiť žiadne fyzické problémy. O to smutnejšie je, že to nikoho z nich nenapadlo.
Druhým odstavcom sa snažíte vyvolať dojem, že na inom mieste JV píše, že sa trpiacim pomaháť nemá, lebo je to dané ich vlastnou zlou karmou, ale že keď ide o osobu JV, tak je hneď všetko inak.
JV v celom článku, ako aj mimochodom konkrétne vo Vami vybranom odstavci, opakovane zdôrazňuje, že pomoc trpiacim nemá byť našou najprednejšou povinnosťou, že tomu nemáme podriadiť bez rozmyslu celý svoj život a už vôbec nie na úkor vlastného duchovného úsilia.
Že by niekto z účastníkov duchovného seminára jedným zametením schodov, navyše kvôli vlastnému Majstrovi spĺňal to, pred čím JV v danom článku varuje, je nezmysel, alebo lepšie povedané Váš zlý úmysel presvedčiť nepozorných čitateľov o opaku.
Takže, Anonymovia z KV, Vaše rovnice nie sú rovnicami, za ktoré ich vydávate. Pokojne si ich vytvárajte ďalej. Každý je sám zodpovedný za to, do akej miery dokáže rozlišovať Pravdu od nepravdy a to všade, nie len vo Vašich príspevkoch. Aj Vy, ktorí ich píšete, aj všetci tí, ktorí ich čítajú. Čo je isté je, že zlom sa dobro dosiahnuť nedá, ani že klamstvom sa neodhalí Pravda. A tiež to, že nás všetkých zaslúžená odmena za naše úspechy, alebo neúspechy v hľadaní Pravdy nakoniec určite neminie.
Zuzana Koubová, 13. 3. 2011